Charizmatickí
a evanjelikálni kresťania radi citujú Ježišove slová z Evanjelia
podľa Jána 14:6: „Ja som cesta i pravda i život; nikto nepríde
k Otcovi, len skrze mňa.“ Som presvedčený, že mnohí z nás porozumeli
len prvej polovici tohto verša. Cesta má zmysel, len ak vedie k cieľu.
Ježiš je cesta, ale Otec cieľom.
Zjavenie Otca
Vo svojej veľkňazskej
modlitbe v Evanjeliu podľa Jána v 17. kapitole Ježiš povedal Otcovi:
„Zjavil som Tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta.“ Židia
poznali meno Jehova (alebo Jahve) štrnásť storočí. Meno, ktoré im teraz Ježiš
zjavil, sa šesťkrát vyskytlo v Jeho modlitbe. To meno bolo „Otec“. Čo to znamená, že Ježiš
zjavil svojim učeníkom práve toto meno? Keď videli, ako pred nimi žil svoj
život ako Boží Syn, začali chápať, čo to znamená mať osobný vzťah s Bohom
ako Otcom. Toto nebolo Židom v čase Starej zmluvy nikdy otvorene odhalené...
Osobné zjavenie
Moje chápanie Boha ako Otca
prešlo zásadnou premenou po osobnej skúsenosti v roku 1966. Spolu
s Rút sme jedného rána sedeli na posteli a spoločne sa modlili, ako
bolo naším zvykom. Zrazu som si uvedomil, že v mojich nohách a chodidlách
začala pôsobiť mocná sila. Prechádzala postupne smerom nahor celým mojím telom,
až kým to silne netriaslo celým mojím telom. (Rút mi neskôr povedala, že farba
pokožky na mojej tvári silno sčervenala.) V tom istom čase som vnímal
ruku vystretú k svojej hlave, ktorá sa snažila nasadiť mi na hlavu čiernu
kuklu. Chvíľu prebiehal konflikt medzi týmito dvoma silami. Potom moc
v mojom vnútri zvíťazila a vystretá ruka s kuklou bola násilne
zahnaná a zmizla. Okamžite, bez akéhokoľvek
vedomého uvažovania som vedel, že môžem nazvať Boha svojím Otcom. Používal som
frázu „náš Otče“ viac ako 50 rokov. Doktrinálne mi táto pravda bola jasná.
Dokonca som kázal tri kázne na tému „Spoznať Boha ako Otca“. Avšak to, čo som
prijal v tej chvíli bolo priame osobné zjavenie...
1. Otcovstvo je zdrojom našej osobnej identity
V Biblii je človek vždy
nazývaný synom alebo dcérou určitého muža. Toto je tiež vyjadrené mnohými
anglickými priezviskami, ako sú Williamson, Thompson, Jackson (angl. son =
syn). V každom prípade je identita človeka odvodzovaná od otca. Rozpad rodiny v mnohých
národoch dnešnej doby spôsobil to, čo sa nazýva „generácia X“. X znamená
neznámy počet. Mnohí mladí ľudia v tejto smutnej generácii nemajú podstatný
vzťah s otcom. Dôsledkom toho prežívajú krízu identity. Nevedia, kým
vlastne sú. Ich srdce nemo kričí po otcovi...
2. Otcovstvo nás uisťuje, že máme domov v nebi
Odkedy som sa obrátil, veril
som, že ak zostanem verný Pánovi, pôjdem do neba, keď zomriem, ale nikdy som
nepremýšľal o nebi ako o mojom domove. Avšak potom, ako bola odňatá
tá ruka s kuklou, stalo sa pre mňa prirodzeným považovať nebo za môj
domov. Krátko nato som povedal Rút: „Keď zomriem, ak mi chceš dať náhrobný
kameň, napíš tam len dve slová: „Šiel domov.“ Začal som premýšľať
o chudobnom žobrákovi, ktorý ležal pred domom boháča. Keď zomrel, tak ho
„anjeli odniesli do lona Abrahámovho.“ Určite by postačil aj jeden
anjel, aby odniesol to vyziabnuté telo, ale Boh poslal eskortu anjelov!
Žobrákovi sa dostalo kráľovského uvítania do Abrahámovho lona. Verím, že
sa tak stane každému Božiemu dieťaťu. Boh má pripravenú eskortu anjelov, aby
každého z nás odniesli do nášho večného domova...
3. Otcovstvo poskytuje úplnú istotu
Predstav si malé dieťa pevne
v náručí svojho otca, s tvárou pritlačenou na otcovo rameno. Všade
okolo môže byť veľký zmätok a nepokoj. Svet sa možno zdanlivo rozpadáva.
Avšak toto malé dieťa je úplne pokojné, nedotknuté tým, čo sa deje okolo. Jeho
istota je v náručí jeho otca.Aj my sme bezpečne držaní
naším Otcom. Ježiš nás uistil, že náš Otec je väčší ako všetko, čo nás
obklopuje a napriek tomu nás nikto nemôže vytrhnúť z Jeho ruky...
4. Otcovstvo poskytuje motiváciu pre službu
V Liste Filipänom 2:3 nás
apoštol Pavol ako Pánových služobníkov upozorňuje: „Nerobiac ničoho zo sváru
ani z márnej chvály...“ Počas rokov som spozoroval, že jedným
pretrvávajúcim problémom v Cirkvi je osobná ambícia a súťaživosť
s ostatnými službami. Rád by som dodal, že som to spozoroval ponajprv
a predovšetkým v mojom vlastnom živote. Často robíme tú chybu, že do
jednej roviny kladieme bezpečie a úspech. Ak postavím najväčšiu cirkevnú
budovu, alebo zorganizujem najväčšie stretnutie, alebo budem mať najdlhší
zoznam adries, budem na bezpečnej stránke života. To je však klam – falošná
predstava. V skutočnosti, čím viac sa zameriame na osobný úspech,
o to menej sa pohybujeme na bezpečnej strane. Sme neustále ohrozovaní
možnosťou, že niekto iný postaví väčšiu cirkevnú budovu, alebo zorganizuje
väčšie stretnutie, alebo získa viac mien na svoj zoznam adries...