„Dobrorečiť budem Hospodinovi každého času. Jeho chvála bude neprestajne v mojich ústach.
V Hospodinovi sa bude chváliť moja duša, čo keď počujú pokorní, budú sa radovať.
Zvelebujte so mnou Hospodina, a vyvyšujme spoločne Jeho meno!“
Je podivuhodné, že z úst nejakého človeka vôbec môže takýto výrok vyjsť. „Dobrorečiť budem Hospodinovi každého času. Jeho chvála bude neprestajne v mojich ústach.” O čo viac, keď si prečítame úvodné slová tohto žalmu.
V úvode sa spomína, že Dávid napísal tieto slová v čase, keď pred kráľom Abimelekom hral pomäteného (Abimelek ho z tohto dôvodu vyhnal preč). Dávid bol v skutočnosti v ohrození života. Nachádzal sa v dvorane pohanského kráľa, ktorý bol už len svojím pôvodom prirodzeným nepriateľom Dávidovho ľudu, Izraela. Dávid bol už predtým nútený utiecť pred kráľom svojho vlastného ľudu – Saulom. Bol utečencom pred svojim vlastným ľudom, a rovnako utečencom v dvorane pohanského kráľa, ktorý mu mohol v ktoromkoľvek okamihu siahnuť na život. Pre záchranu vlastného života musel hrať pomäteného, aby Abimelekovi, pohanskému kráľovi, nestálo zato vziať mu jeho život. A v tejto situácii Dávid povedal: „Dobrorečiť budem Hospodinovi každého času. Jeho chvála bude neprestajne v mojich ústach.“ Chcem ti povedať, že neexistuje situácia, v ktorej by nebolo vhodné chváliť Hospodina.
Pozrime sa, čo Dávid hovorí v štvrtom verši: „Zvelebujte so mnou Hospodina, a vyvyšujme spoločne Jeho meno!“ Nechám ťa aby si popremýšľal nad slovami tohto žalmu. „Zvelebujte so mnou Hospodina, a vyvyšujme spoločne Jeho meno!“